Je to vidieť od prvej chvíle, kedy začiatočník vkročí do dódžó. Držia sa pri dverách, postávajú na okraji žinenky. A zrazu začína hodina a oni musia spraviť tých pár krokov a sadnúť si k starším študentom. Spravia svoje prvé kroky na žinenke – a tiež dôležitý krok k cvičeniu aikida.
V aikido väčšinou cvičíme vo dvojiciach – jeden z dvojice útočí a druhý vykonáva techniku aikida. Vzťah partnerov a ich spoločný pohyb má bojovou logiku: učíme sa potykať sa s útokom, viesť ho a neutralizovať – hodením alebo znehybnením partnera. Techniky vyzerajú ako čisto fyzická záležitosť. Ale je to skutočne tak? Pozrime sa na to bližšie.
Útok ako prejavenie zámeru
Samotný útok je zaujímavý fenomén. Pre začiatočníkov je často ťažké zacieliť partnera, jasne sa rozhodnúť alebo prejaviť svoj zámer. Iste, pre niektorých je to prvýkrát čo sa snažia niekoho udrieť alebo skutočne chytiť. Ale aj keď sa osmelia, za ich pohybom je vidieť nerozhodnosť, neistotu, neschopnosť koordinovať svoj zámer so svojim konaním.
A tak sa s každým úderom alebo úchopom učia, že pokiaľ sa uvoľnia, zámer a pohyb sa stanú jedným. Niekedy to samozrejme preženú a nechajú sa svojím zámerom strhnúť. Dajú do pohybu príliš veľa sily, neodhadnú vzdialenosť, stratia rovnováhu a zotrvačnosť ich odnesie od cieľa ich útoku. Aj prílišná snaha môže byť na škodu.
Ten jednoduchý fyzický krok vpred, ktorý nám umožňuje prekonať vzdialenosť a dotknúť sa partnera, je cvičením rozhodnosti, jasného zámeru, primeranosti konania, udržiavania rovnováhy… Toľko vecí užitočných pre život nájdeme v jednom útoku, v jednom kroku.
Prvý krok vedie vpred
Na druhej strane tu máme toho, kto vstupuje do útoku a vykonáva techniku aikida. Aj u neho vedie prvý krok vpred. V aikide pred útokom neutekáme, ale stretávame sa s ním, aby sme ho mohli kontrolovať a viesť. Tori (ten kto vykonáva techniku) ide tiež dopredu, oproti útoku. A to je ešte strašidelnejšie než útočiť.
Pretože tori musí tvárou v tvár útoku prekonať chuť utiecť alebo schovať hlavu medzi ramená… Musí zostať v pokoji a so zdvihnutou hlavou ísť naproti tomu, čo prichádza. Aj to sa môže v bežnom živote zísť – keď vieme, ako sa postaviť čelom tomu, čo sa blíži – výzvam, hrozbám, ťažkostiam. Keď neskrývame hlavu do piesku, ale ideme vpred.
Plynulý pohyb a rozvoj
Keď sa študenti aikida naučia prvý kroky týmto smerom, objaví sa ďalšia výzva: plynulý pohyb. Je obdobie, kedy už zvládajú základné techniky, ale ich pohyb v priestore vyzerá trochu ako video na Youtube so zlým pripojením. Po chvíli sa zaseknú, akoby sa po každom kroku potrebovali uistiť, že majú rovnováhu, premyslieť si ďalší krok, a potom ho možno spraviť. Možno. Tuhnú v útoku i v technikách, trvajú na svojej pozícii, doslova “nechcú spraviť ďalší krok”. Je to čas, kedy si veľa pokroku a zábavy neužijú. Chvíľu to trvá, ale pokiaľ vydržia cvičiť, prídu jedného dňa na tréning a ich kroky plynule nadväzujú jeden na druhý.
Keď vidím tú zmenu, smejem sa sám pre seba, pretože sa naučili postupovať vpred. Ich pokrok v aikide pokračuje a je voľnejší a živší. A občas sa mi potom zmienia, že zmenili práci, našli si partnera alebo partnerku alebo ich život „len“ plynie ľahšie. Spravili ďalší krok.
Naše kroky na tatami a v bežnom živote sa totiž nedajú oddeliť. Koniec koncov, osoba ktorá ich robí je rovnaká v dódžó, v práci i doma.
Chcete svoje prvé kroky v aikide spraviť v našom klube?
Pozrite si našu web stránku alebo rovno Rozvrh tréningov. www.aikidoakademia.sk
Autor článku: Martin Švihla